1899 - Šťastný nový rok - 1900

História pohľadníc mesta Sereď sa začala písať pravdepodobne v roku 1899, kedy bola vydaná aj pohľadnica s týmto námetom.

Táto pohľadnica je zaujímavá nielen svojim námetom, textom a známym odosielateľom, ale aj výnimočným časom odoslania.

originál text: Boldog új évet kiván . Ottinger családi

preklad textu: Šťastný nový rok . rodina Ottinger

Pohľadnica bola odoslaná na Silvestra, v nedeľu ! 31. decembra 1899 z pošty v Seredi 
a doručená 3. januára 1900 do Kolozsváru ( dnes mesto Kluž v Rumunsku ) .

1929 - Legionár

Legionár - pomník padlým legionárom pri obrane Slovenska v roku 1919 realizoval v roku 1929 sochár Jozef Pospíšil spolu so sochárom Vojtechom Ihriským. Zhotovený bol z pieskovca, mal výšku 6 metrov, pričom socha Legionára bola 3,4 metra vysoká. 

Slávnostne bol odhalený pred Obecným domom v Seredi 30. júna 1929. Pomník postavili na počesť bojovníkov, ktorí bránili Slovensko proti armáde Maďarskej republiky rád.

Na pohľadnici je Legionár zachytený ešte pred jeho slávnostným odhalením alebo krátko po ňom.
Pomník nechala postaviť Slovenská liga za sumu 70 000 korún. Od konca 50-tych rokov je pomník stratený na neznámom mieste a stálo by za zváženie, či by mesto Sereď nemalo dať vyrobiť jeho vernú repliku a umiestniť ju na pôvodnom mieste. Už len preto, že v roku 1929 na jeho stavbu mesto neprispelo ani korunou...

193? - Hlavné námestie

Pohľad na Hlavné námestie pravdepodobne v roku 1934. Napravo sa nachádza budova Mestského úradu z roku 1910. V strede obrázku vidieť čerstvo postavenú funkcionalistickú budovu Poštového úradu, ktorú postavili podľa projektu architekta Ferdinanda Silvana       ( Silbersteina ) - syna Henricha Silbersteina, obchodníka s drevom zo Seredi. Projekt z roku 1932 začali stavať 15. augusta 1933 a kolaudovali ho 19. júna 1934. Na prízemí boli úradné miestnosti členené okolo haly. Na prvom poschodí boli dva nájomné byty, jeden dvojizbový a jeden trojizbový. Na druhom poschodí sa nachádzal jeden jednoizbový byt pre poštového zriadenca, sušiareň a práčovňa. Vľavo na obrázku vidieť sochu Legionára z roku 1929 s novopostavenou ohradou na zeleň. V pozadí vyčnieva budova Židovskej ľudovej školy z roku 1865. Školským účelom slúžila do roku 1984 a v roku 1988 bola vyhodená do vzduchu. V spodnej časti pohľadnice sa nám odhaľuje novopostavená cesta z roku 1934, ktorá bola vydláždená čadičovými kockami, tzv. mačacími hlavami. Cesta z tohto trvácneho a takmer nezničiteľného prírodného materiálu bola pri oprave vážskeho mosta okolo roku 1975 nahradená asfaltom, avšak dodnes vykukuje na niektorých miestach spopod asfaltového koberca a pripomína tým staré časy, keď mala aj obyčajná cesta svoju krásu a čaro.

Rád by som veril tomu, že sa v Seredi takejto cesty ešte niekedy dočkáme.

Pivová fľaša - Leopold Sonnenfeld

LEOPOLD SONNENFELD

SKLAD PIVA

SERED n/V.

 0'45 l

Pivová fľaša, ktorú si dal vyrobiť hostinský Leopold Sonnenfeld niekedy medzi rokmi    1920 - 1940 pre svoj hostinec a sklad piva, v ktorom bolo z veľkých sudov prečerpávané pivo do menších spotrebiteľských balení. Fľaše boli plnené pivom z nezisteného pivovaru a sklad nimi pravdepodobne zásoboval aj ďalšie obchody a hostince v Seredi a v okolitých dedinách. Kedže Leopold Sonnenfeld bol žid, jeho podnik zanikol s príchodom druhej svetovej vojny.

Sereď v dobových novinách

  16.6.1888 - Napadnutie policajtov ...

 

25.5.1879 - Šúrovská tragédia 

Krátka správa v novinách nás informuje o tragédii, ktorá sa stala 25. mája 1879 na deň sv. Urbana. Obyvatelia Šúroviec sa vybrali na bohoslužbu ku kaplne sv. Urbana na Vinohradoch. V ceste im stála už len rieka Váh, ktorá bola značne rozvodnená, kedže predtým 2 týždne pršalo. Na jeho brehu sa už tlačili stovky ľudí, ktorí čakali , až ich prievozník na člnku prevezie na druhú stranu. Nikto predsa nechcel meškať v tak sviatočný deň. A tak sa aj napriek upozorneniam , že čln je bezpečný len pre 40 až 45 osôb sa do neho natlačilo 60 ľudí. Odrazili sa od brehu a vyrazili na druhú stranu. Po pár metroch sa čln prevrátil v najprudšom mieste rieky a 60 ľudí začalo bojovať o svoj holý život. Z nich vedel plávať iba jeden ! malý chlapec, ktorý bol v Šúrovciach na výmene a ten sa aj zachránil. Väčšina ľudí sa akoby zázrakom zachránila, keď ich rieka vyhodila na breh. Také šťastie ale nemalo 14 ľudí, ktorí našli vo vlnách smrť. Jednu obeť vytiahli ihneď, ostatných našli až o niekoľko dní, ba až týždov a späť do Šúroviec ich priviezli až zo Šoporne. Na pamiatku tejto smutnej udalosti si veriaci v časti Varašúr v roku 1884 postavili kaplnku sv. Jozefa, patróna dobrej smrti. 

12.8.1889 - inzerát plný chutí

Tieto inzeráty nám ukazujú, ako sa Deutsch Miksa mladší zo Serede snažil preraziť na českom trhu. Inzeráty vyšli v novinách len 4 krát a pravdepodobne kvôli neúspechu ich už viac neopakoval. Zaujímavé je aj porovnanie, ked kôš plný dobrôt stojí oveľa menej 

 ako 2 litre malinovej šťavy.

8.4.1888 - Najväčšia aféra v Seredi - Perlovka

a jej celý príbeh, ktorý vyšiel 20.4.1888

Po krachu firmy Friedman a Würsching sa do opustených priestorov továrne nasťahovala o pár rokov neskôr firma Perl a spol. zo Žiliny, ktorú založili bratia Perlovci v roku 1892.

30.4.1904 - Perlovka Sereď hľadá zamestnancov

19.12.1906 - prvá zmienka o založení cukrovaru v Seredi

V tomto článku sa vyskytuje zaujímavé české pomenovanie Serede - Streda nad Váhom, pričom rovnaký názov používali aj pre susednú obec Dolná Streda. 1 české jitro (slovensky jutro) je stará plošná miera predstavujúca plochu, ktorú oráč stihne zorať za jeden deň (od rána do večera). V českých zemiach je to asi 0,6 hektára. Zaujímavý je aj kapitál 4 milióny vtedajších korún. Pri dnešných cenách zlata je to vyše 40 miliónov €  ( 1,2 miliardy Sk )  

správa zo dňa 2.8.1907

10.10.1902 - schopná firma hľadá partnera

pre mňa neznáma firma, kto vie viac ?

3.6.1880 - poďakovanie za zázračný liek

poďakovanie tej istej firme z 8.12.1878

29.3.1909 - krach veľkoobchodníka s vínom Dávida Magena

oprava informácií

Správy zo železnice

18.5.1875

25.9.1876

29.10.1883

1913 - Seredský kaštieľ

Pohľad na severnú časť západného krídla kaštieľa v Seredi na dobovej pohľadnici z roku 1913. V ľavej časti vidieť klasicistický rizalit kaštieľa so štyrmi stĺpmi, ktorý vznikol v prvej polovici 19. storočia. Na jeho prízemí sa nachádza veľká sála, ktorá kedysi slúžila Esterháziovcom ako súkromné šľachtické divadlo.

Dejiny seredského kaštieľa sú priamo späté s dejinami šintavského hradu. Zmena koryta rieky Váh asi v 14. storočí spôsobila, že sa pôvodne šintavský hrad dostal z ľavého brehu na pravý a preto ho možno teraz nájsť v Seredi a nie v susednej obci Šintava. 
Takže klasicistický kaštieľ uprostred parku je posledným zachovalým zvyškom hradu Šintava. Vo svojej dobe patril medzi strategicky významné objekty. Vďačí za to svojej veľmi výhodnej polohe v blízkosti brodu cez rieku Váh. Postavili ho na križovatke dôležitých obchodných ciest - týmto miestom viedla napríklad významná Česká cesta, ktorá už od praveku spájala juhovýchodnú a severnú Európu. 
A že ide ide o hrad skutočne starobylý, svedčí aj fakt, že sa spomína v Anonymovej kronike (napísanej okolo roku 1200) ako dobytý staromaďarskými kmeňmi okolo roku 890. Prvá priama písomná zmienka o hrade sa viaže na rok 1177, keď vznikol šintavský hradný komitát. V tom čase už môžme hovoriť o kamennej stavbe. Pri hrade bola zriadená aj mýtnica - v roku 1251 sa uvádza výber mýta za prechod. Niekedy pred rokom 1261 prestala byť Šintava sídlom hradného komitátu. Od roku 1326 až do roku 1410 bol hrad kráľovským majetkom spravovaným kráľovskými kastelánmi. 
Na hrade Šintava sa vystriedalo viacero kastelánov. Jedným z nich bol aj slávny rytier Felicián Zach, ktorý sa pokúsil na hrade Vyšehrad 17. apríla 1330 z neznámych dôvodov vyvraždiť kráľovskú rodinu. Počas obeda napadol mečom kráľa Karola I. Róberta z Anjou , kráľovnú aj ich dvoch synov. Kráľa ľahko zranil na chrbte a jeho manželke Alžbete odťal štyri prsty na ruke. Prítomní kráľovskí rytieri Feliciána na mieste zabili a rozsekali na kusy a členov jeho rodiny popravili. 
Vo vlastníctve pôvodného kráľovského hradu sa vystriedalo viacero majiteľov. Keď nastúpil na uhorský trón Žigmund Luxemburský, Šintavský hrad sa stal jeho obľúbeným sídlom. Tu zriadil aj svoj hlavný stan. Šintavský hrad bol hlavnou základňou a zhromaždiskom kráľovských vojsk proti husitom, operujúcim na Slovensku. Boje z hradu riadil priamo kráľ Žigmund. V roku 1430 sa tu odohrala bitka, v ktorej padlo 6 000 uhorských vojakov a 2000 husitov. 
Od roku 1523 bol  majiteľom hradu Alexej Thurzo. Porážkou kresťanských vojsk vedených Ľudovítom II. pri Moháči v roku 1526 sa Turkom otvorila cesta do Uhorska. V septembri 1530 sa dostali až k Šintavskému hradu, ktorý však nedobyli, ale na jeho okolí vyrabovali a vypálili mnohé dediny. Po Alexejovi Thurzovi (1543) hrad vlastnil jeho zať Andrej Báthory, ktorý hrad premenil na pohodlné panské sídlo. Koncom 50-tich rokov 16. storočia sa dostal Šintavský hrad do rúk grófa Júliusa Salmu, ktorý ho prestaval na vojenskú pevnosť, tzv. vojenské prezídium. 
V tomto období Peter Bornemisz pod ochranou Júliusa Salmu zriadil na Šintavskom hrade (1573)  kníhtlačiareň, prvú na Slovensku. 
Od roku 1598 vlastnil hrad Stanislav Thurzo, ktorý ho zase prebudoval na modernú protitureckú pevnosť. Na jar 1604 vypuklo stavovské povstanie vedené Štefanom Bočkayom a hrad obsadili v roku 1605 Bočkajovi povstalci. Aj keď bol hrad veľmi dobre opevnený tak sa radšej Stanislav Thurzo vzdal a otvoril brány aby predišiel krviprelievaniu. V roku 1618 prepuklo ďalšie stavovské povstanie uhorskej šľachty vedené Gabrielom Bethlenom a pomerne ľahko sa mu v roku 1619 podarilo zmocniť Šintavy. Povstalci vydržali na hrade do roku 1621, keď ich začali obliehať cisárske vojská. Tie neustálymi útokmi a ostreľovaním prinútili posádku hradu vzdať sa. Po opustení Šintavského hradu Bethlénovými vojskami sa Thurzovci vrátili naspäť na hrad. Stanislav Thurzo zomrel 25.4.1625. V roku 1635 zomrel jeho syn Adam a v roku 1636 aj ďalší syn Michal bez zanechania potomkov. Nimi vymrel Thurzovský rod, ktorý vlastnil Šintavský hrad a jeho majetky nepretržite od roku 1523. 
S menom Šintavského hradu je spojené meno Anny Roziny Listiusovej - vdovy po palatínovi Stanislavovi Thurzovi. Bola to Báthoryčka v "malom", do dejín sa zapísala tým, že zavraždila niekoľko svojich poddaných a na hrade zriadila "hlavný stan čarodejníc".
Od roku 1642 sa stali majiteľmi panstva Esterházyovci, pričom ho de facto vlastnili od 20. apríla 1639. Z roku 1640 je zaujímavá informácia, že na príkaz pána hradu boli na hradnej veži nainštalované hodiny, čo v tom období bolo veľkou zvláštnosťou. 
V roku 1663 hrad neúspešne obliehali Turci. Na konci roku 1703 ho obsadili vojská Františka Rákocziho a striedavo bol hrad v držaní povstalcov a cisárskych síl až do roku 1709, keď bolo Rákocziho povstanie definitívne potlačené. V roku 1742 je hrad spomínaný v knihe Mateja Bella Notica Hungariae novae historico-geographica (Historicko-geografické vedomosti o novom Uhorsku), podľa ktorej bolo jeho opevnenie v ruinách, ale vnútro hradu bolo pohodlné a elegantne prestavané pre pobyt miestodržiteľa. 
Od roku 1748 ho vlastnil František Esterházy, ktorý hrad prestaval na barokový kaštieľ, pri ktorom založil rozsiahlu barokovú záhradu. Štvorbastiónová pevnosť sa tak v priebehu troch storočí postupne zmenila na barokový a neskôr klasicistický kaštieľ (1841) oblopený anglickým parkom. Po smrti Františka Esterházyho ml. (1815) došlo v roku 1817 k rozdeleniu šintavského panstva, z ktorého sa vytvorili tri samostatné celky. Seredské panstvo získal Karol Esterházy, ktorý svoje panstvo postupne zadĺžil. Majetok získali veritelia a  nakoniec sa majiteľkou veľkostatku a kaštieľa v Seredi stala francúzska kňažná Angelica d'Hennin de Alssase.  
Sereď so svojím prechodom cez Váh bola hraničnou obcou bratislavskej a nitrianskej župy a pre časté zmeny vážskeho koryta, patrila čiastočne do jednej i druhej župy. Až v roku 1886 bola vyriešená kuriózna situácia pôvodnej príslušnosti areálu kaštieľa, ktorý bol už niekoľko storočí na pravom brehu Váhu a teda v Bratislavskej župe, ale ako bývalý Šintavský hrad stále patril do Nitrianskej župy. 
V roku 1912 kaštieľ odkúpil barón Heinrich Ohrenstein. Členovia rodiny Ohrenstein sa hlásili k židovskej národnosti a preto sa ich dotkli aj protižidovské opatrenia v období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945. V roku 1941 prevzal ich majetok do svojej správy Štátny pozemkový úrad v Bratislave, ktorý ho v októbri roku 1942 odpredal Štúdijnej základine za 4 milióny korún. Budova bola vo veľmi zlom stave, lebo v posledných rokoch nebola trvale obývaná a udržiavaná. V septembri 1944 sa do kaštieľa nasťahovali nemeckí vojaci, ktorí spustili lavínu pustošenia kaštieľa. Tú dokončila ruská armáda. V kaštieli si zriadili poľnú nemocnicu. Drevenými časťami zariadenia, parketami a vzácnymi knihami kúrili. V parku vyrúbali vzácne stromy a použili ich aj na stavbu mostu cez Váh, kedže pôvodný most 1. apríla 1945 vyhodila do vzduchu ustupujúca nemecká armáda. Ruské vojsko opustilo kaštieľ 18. septembra 1945. Skazu dovŕšili miestni obyvatelia. Za 8 dní vyrúbali 5 ha agátového lesa a pokradli z kaštieľa čo sa dalo. 
Jediné čo sa mestu podarilo zachrániť, bola štvorica veľkých olejomalieb s motívmi Petrohradu. Zostali len tak vysieť na stene v knižnici, lebo boli príliš veľké na to, aby sa dali nepozorovane odniesť z kaštieľa. Vzácne veduty Sankt Peterburgu si priniesol v roku 1761 gróf Mikuláš Esterházi z diplomatickej misie v Rusku. Nesú podpis slávneho benátskeho vedutistu Francesca Guardiho. Zreštaurované obrazy dnes zdobia Obradnú sálu Mestkého úradu v Seredi. 
Už 2. októbra 1945 bol urobený prvý odhad poškodenia budovy kaštieľa, ktorý vykonal staviteľ Peter Paulička z Bratislavy. Konštatoval, že budova kaštieľa je značne poškodená jednak výbuchom pri vyhodení mosta cez rieku Váh a jednak pobytom vojakov troch armád v kaštieli. V októbri 1948 pripadol celý majetok štátu. 
1. februára 1949 bol zriadený okres Sereď a kaštieľ bol  pridelený novozriadenému okresnému národnému výboru (ONV). Kaštieľ sa postupne necitlivo zrekonštruoval a sídlo si v ňom okrem ONV našiel aj Okresný súd, pracovný úrad a Okresná vojenská správa. Pivničné priestory boli svedkami väznenia tých roľníkov, ktorí odmietali dobrovoľne podpísať vstup do jednotných roľníckych družstiev (JRD). Časť priestorov využívala aj mládež ako divadelnú sálu a čast parku začalo využívať záhradníctvo komunálnych služieb na pestovanie kvetov, pričom si tu zriadilo aj sklenníky. V druhej polovici 50-tych rokov bol v časti parku postavený amfiteáter. Po zrušení okresu Sereď (1960) časť priestorov obsadila v roku 1962 Stredná odborná škola Niklovej huty a od roku 1968 Dom detí a mládeže. Miesto si tu našla v roku 1963 aj hudobná škola, neskôr ľudová škola umenia a sídlila tu aj mestká knižnica. Niekoľko tried tu mala aj Základná škola na Kostolnej ulici. Divadelná sála sa v roku 1969 premenila na zámockú vináreň. V parku vedľa záhradníctva bolo zriadené detské dopravné ihrisko. V tomto období bola budova kaštieľa i park dobre využité a relatívne dobre udržiavané. V 80-tych rokoch sa mala uskutočniť generálna obnova kaštieľa a historického parku. V roku 1986 sa začalo s rekonštrukciou kaštieľa. Kaštieľ žil až do roku 1992. Vtedy tam bola ešte hudobná a výtvarná škola a v bývalej divadelnej sále bola reštaurácia s vinárňou a pivárňou. V roku 1993 prešiel kaštieľ do majetku mesta, ktoré o neho úplne stratilo záujem. Archeologický výskum, ktorý začal v roku 1983, sa nedokončil a archeologické plochy boli v roku 1995 zahrnuté zeminou. Mesto sa snažilo predať kaštieľ za jednu korunu ale nikto ho nechcel. Dnes sa dá povedať, že je kaštieľ v katastrofálnom stave, dokonca ešte v horšom stave ako bol krátko po druhej svetovej vojne. 

Znak, ktorý má Sereď vo svojom erbe, Šintavský hrad, dnešný seredský kaštieľ pomaly mizne. 
Na jeho obnovu ako aj obnovu zámockého parku do plnej krásy
by bolo potrebných asi 33 miliónov eur ...

1934 - faktúra Kathreiners A.G.

Kathreiners AG s dcérskou spoločnosťou Kathreiners Malzkaffee Fabriken bola nemecká skupina firiem podnikajúca v oblasti veľkoobchodu s potravinami. Ich najvýznamnejším produktom bola výroba kávoviny ( kávovej náhradky ). Jedna z tovární patriacich pod túto skupinu sa nachádzala aj v Seredi. Sú to dodnes fungujúce Kávoviny Sereď.

 1938

 Účet z roku 1938 . Použitý papier s vodoznakom Olympia Extra Strong

Pivová fľaša - Prezelmayer Adolf

PREZELMAYER  ADOLF

KŐBÁNYAI  SÖRRAKTÁRA

SZERED

0'45 l

Pivová fľaša zo začiatku 20. storočia, ktorá ešte pamätá časy Rakúsko - Uhorska. 
Fľaše boli plnené veľmi kvalitným pivom z dodnes fungujúceho pivovaru, ktorý bol založený v polovici 19. storočia v obci Kőbánya ( dnes mestká časť v Budapešti ). 
A kto bol Adolf Prezelmayer? Určite to bol šikovný obchodník, dnes by sme ho asi nazvali importér alebo dealer, ktorý si dával v pivovare plniť pivo do vlastných fliaš. A kto vie? Možno dovážal z pivovaru plné sudy piva do Serede a až tu z nich plnil pivo do vlastných fliaš... Isté je, že ním zásoboval hostince a obchody v Seredi a okolí. 
Fľaša bola nájdená v Šúrovciach, kde storočie odpočívala na povale. Týmto nálezom sa rozšíril počet známych druhov pivných fliaš s nápisom Sereď na 5 variant a táto fľaša sa stala najstaršou variantou z nich.

19?? - letecká fotografia - Sereď

Unikátny pohľad na Sereď z lietadla (vzducholode, balóna) pravdepodobne na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia v čase konania tradičného trhu. Pohľad na mesto nám opticky, ale aj historicky rozdeľuje Hlavná ulica. Kým uličný front domov v hornej časti obrázku sa nám zachoval v prakticky nezmenenej podobe dodnes, tak z budov v spodnej časti obrázku do dnešných čias nezostala stáť ani jedna. Do nenávratna zmizla napríklad židovská synagóga (druhá budova zľava), vedľa zprava stojaci neorenesančný Kleinov dom alebo pri ňom, na rohu stojaca továreň Perl a spol., podľa ktorej sa dodnes tento priestor nazýva Perlovka. Úpľne vľavo na Hlavnej ulici je vidieť hasičské auto, ktoré mestu slúžilo aj na kropenie prašných ciest. Pod ním sa napája Kostolná ulica. V strede Hlavnej ulice je pod cestou vidieť mostík, ktorým sa odvádzala samospádom povrchová voda z Trhového námestia. Kanály a odvodňovacie priekopy pokračovali Novomestskou ulicou a končili vo Váhu. Po postavení hrádze - týteša, museli byť prečerpávané. Na konci Novomestskej ulice bol ešte v šesťdesiatych rokoch 20. storočia bazén na usadzovanie kalov z povrchových vôd mesta. Jeho zamrznutá hladina slúžila v zime ako klzisko. Fragment odvodňovacej priekopy je dodnes viditeľný za týtešom v časti Považský Breh.

1912 - Drevenný most

Pohľad na starý drevenný most cez Váh spájajúci Sereď a Šintavu v miestach kde je dnes vojenský brod. Most stával v týchto miestach niekoľko storočí, pričom bol takmer každoročne v zime poškodený ľadochodom a v lete povodňami. Potom býval niekoľko týždňov neprejazdný a na prejazd na druhú stranu sa používala plť. Panstvo malo z mostného cla (mýta) v roku 1809 ročný príjem 3200 zlatých, ale výdavky na opravu mosta prevyšovali príjem. Preto sa panstvo usilovalo odovzdať údržbu mosta stolici (župe). 
8. mája 1905 bol za prítomnosti poslanca Michala Esterházyho starý drevenný most cez Váh odovzdaný Uhorskému štátu. Majiteľ seredského panstva, knieža D 'Alsace dostal od štátu náhradu 100 000 korún. V ten deň sa prestalo na moste vyberať mýto. V rokoch 1911 - 1912 bol  firmou Bélu Zsigmondyho, inžiniera z Budapešt drevenný most nahradený novým oceľovým oblúkovým mostom , postaveným asi o 350 metrov nižšie, bližšie k mestu. Posledné dubové koly z pilierov starého mosta vyťahovali obyvatelia Šintavy pri nízkej hladine rieky z dna ešte v roku 1985.
Na obrázku pod stromami vidíme v drevennej ohrádke sochu svätého Jána Nepomuckého. Socha sa na tomto mieste spomína už v 18. storočí. Svätec je tu postavený ako patrón mlynárov, pltníkov a ochranca pred povodňou. Dnes socha stojí na vyvýšenine - na rampe bývalého oblúkoveho oceľového mosta, pri bráne do areálu reštaurácie „Raketa“ . Dal ju sem premiestniť Ján Godály z manželkou v roku 1923 z opustenej lokality Starý most.

1912 - Lipová aleja - promenáda

Lipová aleja tzv. promenáda zriadená okrášľovacím spolkom na začiatku 20. storočia na okraji Trhového námestia. V pozadí medzi stromami sa ukrýva brána do zámockého parku. Úplne vpravo vidno domček mestkej vážnice. Cesta vedie na most cez Váh. 
Lipová aleja sa v druhej polovici storočia stala súčasťou tzv. malého parku. Domy boli zbúrané a na ich mieste dnes stojí obchodný dom a autobusová stanica.

1912 - Železničná stanica Sereď

1912 - Židovský kúpeľ

1912 - Rímskokatolícka škola

V máji 1879 sa začalo za bohatej podpory miestnej zemepánky Angeliky knažnej Alsace 
d' Hennin v sume 5000 florénov s výstavbou novej školskej budovy. Dokončená bola ešte v októbri toho istého roku. Patrila k reprezentatívnym budovám mesta a dobová tlač o nej napísala, že sa podobá na mestký palác. Bola to poschodová budova z pálenej tehly zastrešená škridlou, ktorej prízemie tvorili tri izby, kuchyňa a komora organistu učiteľa, ďalej dve menšie učiteľské a jedna školníkova izba. Na poschodí boli tri učebne a jedna malá učiteľská miestnosť. K tejto školskej budove sa pripájala stará škola s dvoma učebňami, komorou a kantorovou izbou, ktorá slúžila ako súkromná dievčenská škola. Vo dvore bola záhrada a škola mala panstvom prepožičaný priestor na telocvičňu s potrebným náradím. V roku 1890 školu navštevovalo 435 žiakov a vyučovali v nej štyria učitelia. Od roku 1906 do nej chodili aj žiaci zo Stredného a Dolného Čepeňa a v roku 1909 bola rozšírená o ďalšie učebne, učiteľskú izbu a byt pre školníka. Škola slúžila svojmu účelu až do roku 1992, kedy bola presťahovaná do nových priestorov. Pôvodný výraz fasády zničili stavebnými úpravami v druhej polovici 20. storočia.

1912 - Mydlárska ulica

Kým neboli vybudované pevné cesty v Seredi, ľudia a dopravné prostriedky sa po daždi brodili blatom.

1912 - Hlavná ulica

1912 - Hlavné námestie

1912 - Kostol sv. Jána Krstiteľa

1912 - Trhové námestie

1912 - cukrovar Sereď

193? - Sereď

192? - Sereď

1939 - Hlavné námestie

193? - Trhové námestie

Pohľad na Trhové námestie ( dnešné Námestie slobody ) v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia . Na ľavej strane vidno prízemnú budovu hostinca Sonnenfeld, ktorú postavil v roku 1907 hostinský Leopold Sonnenfeld. Cez 2. svetovú vojnu to bola kaviareň Viliama Ternényho a po roku 1948 až do jej zániku na konci deväťdesiatych rokov 20. storočia známa kaviareň a reštaurácia Slovan. V pozadí vidieť domy novej uličnej zástavby, ktoré boli postavené v rokoch 1930 až 1937 , ked obec predala záujemcom pozemky pozdĺž zámockej záhrady. Prvý dom  tu postavil obchodník Vendelín Adamča, ktorý neskôr nadstavil aj prvé poschodie. Je to dom úplne vpravo na pohľadnici. Prevádzkoval v ňom obchod so strižným tovarom a svoju krajčírsku dielňu tu mal aj Ján Doktor. V ďalšom dome po ľavej strane mal prevádzku krajčír J. Lukáč . Zástavba je ukončená rožným domom, ktorý postavil veľkoobchodník s pivom a hostinský Štefan Režucha. V dome mal svoj obchod aj mäsiar a údenár Elemír Režucha. Stromy v pozadí patria zámockému parku a na námestí sa pod plechovou búdkou ukrýva obecná studňa.

1912 - priemysel v Seredi

Zaujímavá pohľadnica , ktorá zobrazuje najväčšie výrobné podniky v Seredi v roku 1912.

Na hornom obrázku sa nachádza Seredský cukrovar, postavený v roku 1907. Na obrázku pod ním zľava sú budovy prvého cukrovaru v Seredi, ktorý dal postaviť Karol Esterházy v roku 1845. Ten pracoval až do roku 1856, keď ho prestavali na jeden z prvých parných mlynov na Slovensku. Od roku 1879 sa tu vyrábala cigória (náhradka kávy), neskôr známa ako Franckovka. Výroba kávovín pokračuje dodnes. Na ďalšom obrázku napravo je zachytená parná píla Žigmunda Hertza. Od roku 1914 patrila Oskarovi Frommerovi. Pílu a priľahlé stavby zbúrali pri výstavbe nového mosta koncom 50-tych rokov 20. storočia. Na nasledujúcom obrázku zľava je vidieť elektrickú rozvodňu ? ( elektráreň ? ), ktorá by dnes stála na križovatke Cukrovarskej a Fándlyho, oproti hostincu "Papuča". Budova bola zbúraná okolo roku 1974-75. Na obrázku vpravo je zachytená Továreň na glej a umelé hnojivo, ktorá bola založená už okolo roku 1878. V továrni po roku 1953 sídlili tzv. Staré pečivárne. 
V spodnej časti pohľadnice vidíme idealizovaný pohľad z vtáčej perspektívy na továreň a zlievareň poľnohospodárskych strojov, založenú v roku  1878 pod názvom Friedmann a Würsching. Od roku 1892 patrila firme Perl a spol., podľa ktorej bola známa ako Perlovka. V roku 1930 fabrika skrachovala a jej budovy boli odpredané vojenskej správe. V roku 1979 boli zburané.

1900 - litografia Sereď

Dnes už vzácna pohľadnica Serede vyrobená technikou litografie - kameňotlače. Na obrázku hore zľava je rímskokatolícka škola z roku 1879, v strede kostol sv. Jána Krstiteľa z roku 1781 a vpravo Židovská škola z roku 1865. Na obrázku dole je továreň na poľnohospodárske stroje z roku 1878.
Je to najstaršia farebná pohľadnica mesta Sereď.

1901 - litografia Sereď

Dnes už vzácna pohľadnica Serede vyrobená technikou litografie - kameňotlače. Na obrázku hore zľava je Židovská škola z roku 1865, v strede kostol sv. Jána Krstiteľa z roku 1781 a vpravo je budova Seredskej sporiteľne, ktorá bola založená v roku 1868. V strede naľavo je továreň na poľnohospodárske stroje z roku 1878 a napravo je rímskokatolícka škola z roku 1879. Na obrázku dole vľavo je zobrazený starý drevenný most cez Váh a bývalý Esterháziovský panský hostinec. Budova hostinca stojí dodnes pri ceste do Kempingu.

1906 - litografia Sereď

Dnes už vzácna pohľadnica Serede vyrobená technikou litografie - kameňotlače. Na obrázku hore zľava je rímskokatolícka škola z roku 1879, v strede kostol sv. Jána Krstiteľa z roku 1781 a vpravo je budova Seredskej sporiteľne, ktorá bola založená v roku 1868. V strede naľavo je Židovská škola z roku 1865 a napravo je továreň na poľnohospodárske stroje z roku 1878. Zaujímavosťou je automobil, ktorý sa objavuje na seredskej pohľadnici prvý krát. Na obrázku dole vľavo je zobrazený starý drevenný most cez Váh a bývalý Esterháziovský panský hostinec. Budova hostinca stojí dodnes pri ceste do Kempingu.

1903 - Trhové námestie

Pohľadnica s dvoma obrázkami odoslaná v roku 1903 do Belgicka. Na hornom obrázku je ešte pred prestavbou zachytená továreň na poľnohospodárske stroje Perl a spol. a zo zástavby vyčnieva kostol sv. Jána Krstiteľa. Vpravo vedľa hlavnej cesty je lipová aleja, tzv. promenáda. Na obrázku dole vidno časť Trhového námestia, na ktorom sa konali chýrne seredské obilné a dobytčie jarmoky. V pozadí sa tiahne Mydlárska ulica.