8.10.1919 - Cukrovar v Seredi

V poriečí Váhu

Dlhou, tienistou, orechovou alejou, obťažkanou bohatými, veľkými plodmi, vyrážame z Diosegu ( Sládkovičova ) na sever pozrieť ďalší cukrovar v bratislavskej župe a to v Seredu ( Seredi ). Míňame niekoľko dedín a opäť odbočuje cesta do rozľahlých lánov polí, na ktorých dozrievajú dlhé záhony kukurice a cukrovky. Cesta je tu plná prachu, ktorý sa vo vysokých kúdoloch usadzuje na náš automobil. Aj na poliach, ktoré zbadáme pred sebou, sú známky dlhotrvajúceho sucha veľmi zreteľné. Pôdy sú vyprahnuté a zbytky tohtoročnej úrody žltnú. Predovšetkým cukrovka naliehavo volá po skorej výdatnej vlahe, aby mohla byť jednoduchšie vyoraná zo zatvrdnutej pôdy. Čudujeme sa, aké pomerne malé percento pôdy bolo v týchto úrodných končinách určené k osevu cukrovky, zatiaľ čo na mnohých miestach vidíme aj polia ležiace ľadom. Z polí, ktoré boli venované osevu obilnín a to najmä pšenici, jačmeňu a žitu je už tohtoročná úroda zozbieraná, na poliach zostali už len obrovské stohy vymlátenej slamy a to nielen tohtoročnej, ale aj minuloročnej, ktorá tu zostala nezúžitkovaná. Takmer vo všetkých končinách Slovenska na juh od Bratislavy sa nachádzajú na mnohých miestach podobné obrovské stohy slamy z predchádzajúcich úrod a tu márne spomíname na nedostatok tohto steliva u nás v Čechách a na naše vybrakované hospodárstvo... 
Aký je to nepopierateľný rozdiel a aké malé sa nám zdajú pri pohľade na to všetko bohatstvo tie naše české pomery. A čie sú tie polia a čie je to všetko bohatstvo, ktoré vidíme všade okolo nás? Hádate, že pôda patrí snáď niektorému z našich uvedomelých bratov Slovákov? Ale kdeže! Tieto veľké lány polí rovnako aj tu okolo Seredu sú prevažne majetkom cudzej šľachty maďarskej, ktorá so Slovákom nikdy necítila a ktorá pre neho mala vždy len slová poníženia a veľmi často neslobodu a bič. A tak je to nielen tu, ale aj inde, dalo by sa možno povedať na celom Slovensku. Tie najväčšie komplexy najlepšej a najúrodnejšej slovenskej pôdy sú majetkom bohatých jednotlivcov z kruhov buď šlachtických alebo cirkevných a iba nepatrný zlomok patrí drobnejším roľníckym vrstvám. Aj tu bude čakať náš pozemkový úrad obrovský kus práce a skoro sa bojíme, že v týchto miestach sa ani nepodarí vykonať reformu pôdy podľa plánov a zásad navrhovaných našimi zákonodarcami... 
Pretíname trať spájajúcu Galantu so Žilinou a sme v priebehu niekoľkých sekúnd v seredskom cukrovare, ktorý patrí akciovej spoločnosti, ktorá má 3 milióny korún akciového kapitálu. Všetkých akcií, ktoré majú nominálnu hodnotu 500 korún je 6000 a väčšina z nich je v rukách veľkostatkára Solda. Zbytok je majetkom Uhorskej dopravnej banky ako aj Uhorskej eskontnej a zmenárenskej banky v Budapešti. Za jej účasti bola 23. júna 1907 vytvorená akciová spoločnosť Roľníckeho akciového cukrovaru v Seredi. 

Cukrovar seredský je jedným z najmladších závodov na Slovensku, v roku 1908 urobil svoju prvú kampaň. Je zariadený na výrobu surového cukru a od roku 1912 vyrába aj kryštál. V čase kampane zamestnáva približne 500 robotníkov. Má 11 parných strojov o výkone 956 HP. V kampani 1911/1912 spracoval celkom 1 025 000 q repy a vyrobil 154 000 q cukru. Minuloročná kampaň bola jednou z najobtiažnejších, pretože mohla byť ukončená až 16. apríla tohto roku, pričom takmer 400 vagónov repy prišlo nazmar. V minuloročnej kampani bolo celkom spracovaných 582 000 q repy, z čoho iba malá časť mohla byť použitá k výrobe cukru. Z prevažnej časti musel byť vyrobený sirob, ktorého veľké množstvo sa dnes ešte stále nachádza v cukrovare.
Riaditeľ závodu pán Jindřich Kořán nás ochotne zasväcuje do všetkých podrobností, s ktorými musel seredský cukrovar bojovať v poslednej kampani a zdôrazňuje, že to bola hlavne otázka uhoľná, ktorá zavinila zdĺhavý prieťah kampane. Keď prišlo k obsadzovaniu Slovenska našim vojskom, bol seredský cukrovar vystavený po niekoľko dní streľbe zo strany nepriateľskej, ktorej stopy su dodnes zrejmé na mnohých porozbíjaných oknách cukrovaru. Až ked 9. decembra minulého roku obsadilo naše vojsko Sereď, oddýchlo si miestne obyvateľstvo a aj práca v cukrovare mohla nerušene pokračovať. No v tej dobe už dohádzali uhoľné zásoby a tak isto dovozy repy boli nedostatočné. Bolo preto nutné kampaň prerušiť a keď ju bolo možné znova začať tak uderili silné mrazy, ktoré zničili značnú časť repy v závodných splavoch. 
Keď bolo neskôr do cukrovaru potrebné uhlie dodané, bolo už príliš neskoro, aby mohli byť zachránené nespracované zásoby zvyšnej repy, pretože repa keď rozmrzla, nehodila sa vôbec na výrobu cukru a ako už bolo povedané, podľahla jej prevažná časť skaze. 
Pre ďalšiu kampaň potrebuje seredský cukrovar najmenej 600 vagónov uhlia. Na účet tejto spotreby mu však bola do dnešného dňa dodaná iba malá nepatrná časť a obavy, že by sa opakoval osud minuloročnej kampane sú veľmi opodstatnené.
Celkové množstvo repy, ktorú bude mať cukrovar v Seredi tento rok k dispozícii sa odhaduje približne na 400 000 q. Jeho zmluvný dodávatelia by už radi zahájili dopravu repy do cukrovaru, len ten sa pri malých uhoľných zásobách nemôže odhodlať k začatiu kampane.
Je povinnosťou rozhodujúcich činiteľov, aby včas venovali plnú pozornosť otázke zásobenia slovenských cukrovarov a nedopustili, aby tu aj tento rok podľahla skaze prevažná časť úrody repy.
Cukrovar seredský nemá vlastných pozemkov. Všetka repa, ktorú vo svojom závode spracuje je kontrahovaná. Iba tento rok získal od bývalého grófa Erdődy-ho rozsiahly komplex pozemkov v povodí Váhu vo výmere asi 9000 uhorských jutier v nájom na dlhú radu rokov, z ktorých prvú časť prevezme do vlastnej réžie v septembri 1920 a zbytok v mesiaci apríl v roku 1921. Pozemky tieto patria k najlepším poliam v údolí Váhu a hneď ako to pomery dovolia, bude na väčšine z nich zasiata cukrovka.
Prechádzam priestranným nádvorím cukrovaru, kde je umiestnených šesť veľkých splavov, ktorý každý má kapacitu 15 000 q cukrovky, obdivujem tu obrovskú hromadu kalov, ktorých tu leží na tisíce vagónov, na rok od roku narastajúcej hromade, o ktorú nikto nejaví žiadny záujem, aj keď je známe, že práve ony sú dobrým poľným hnojivom. Vystupujem na vysokú vežu vápenky, ktorá robila našim statočným vojakom v dobe maďarského obliehania dobrú službu a pozerám ďaleko do krajiny. Kam len oko dovidí, su vidieť bohaté, úrodné polia. Dediny skoro takmer ani nevidieť, lesov skoro taktiež nie.
Vraciam sa  naspäť a znovu a znovu uvažujem, čo za bohatstvo je skryté v tejto čiernej, úrodnej prsti slovenskej pôdy, ktorá teraz bude navždy patriť nám.