sobota 28. marca 2015

194? - Ochotnícke divadlo v Seredi

Ochotnícki herci v kostýmoch zapózovali fotografovi v zime roku cca 1940. Akú divadelnú hru nacvičili seredčania neviem. Na fotografii vidíme hercov v kostýmoch pripomínajúcich sedliakov alebo gazdov, ženy v krojoch, poštára, doktora (lekára), požiarnika (hasiča), ktorý stoja pred maľovaným pozadím.


Lepšiemu datovaniu fotografie by pomohlo spoznanie ľudí na fotografii alebo identifikácia časopisu, ktorý drží poštár v ruke.


sobota 14. marca 2015

196? - Nová výstavba

Fotografia asi zo 60-tych rokov zachytáva novú výstavbu na dnešnej ulici Vonkajší rad. 
V minulosti nebol tento priestor zastavaný a starí Seredčania ho nazývali '' kakava '' . Vľavo na fotografii je ešte vidieť pôvodnú zástavbu nízkych domčekov, ktoré neskôr museli ustúpiť výstavbe panelových domov. V strede fotografie dymí komín seredského cukrovaru, rozobratý v lete 2012 . V popredí je v spodnej časti vidieť v štádiu rozoberania pôvodný násyp a cesta nadjazdu ponad železničnú trať. 
Nákladný automobil v pravo dole je pravdepodobne Tatra 128. 


sobota 28. februára 2015

Kávoviny Franck Sereď

Skupinka chlapov pózuje v zime 194? pred bránou podniku 
Franck továreň na kávoviny úč. spol.
Ako oznamuje tabuľa na múre - Vstup do podniku len so súhlasom vojenskej správy.


streda 4. februára 2015

Náhodne nájdené a navždy stratené poklady

Kde bolo, tam bolo a tam sa aj tak stalo ...
Na Námestí Slobody v Seredi bola v minulosti reštaurácia Slovan. Teraz je v nej predajňa domácich potrieb a podobného tovaru. Po ľavej strane je malá budova, v ktorej je stávková kancelária Niké a hneď tá ďalšia, to je budova kde sme menili krov. Bolo to ešte v októbri 1996. Ten krov bol z roku 1870, pretože pri jeho rozoberaní som na jednom tráme našiel vyrytý dátum. Keď už bol krov takmer rozobratý, všimol som si dole v rohu, ktorý susedí s obchodom Obuv Odevy niečo, čo zaujalo mňa aj mojich kolegov. Pod asi 10 cm hrubou vrstvou prachu sa skrýval dôkladne do kože zabalený balík. Prvá vrstva kože bola veľmi hrubá a zatvrdnutá. Vo vnútri bola ďalšia koža, svetlá. Asi zo srnky, neviem. 
 Pohľad na budovy v roku 1905.
Hviezdičkou je označené miesto nálezu dopisov.

Všetci očakávali nejaký poklad, zlato alebo šperky. Boli sme tam asi piati. Keď zbadali kolegovia obálky, hneď ich šklbali a pozerali do nich. No keď videli iba dopisy poväčšinou v maďarčine, rozhadzovali ich ako úplní blázni. Tých obálok bolo určite viac ako sto, možno až 150. 
Z obálok boli urobené tri úhľadné kôpky, každá vysoká asi 15-20.cm. Niekto si dal tú námahu aby ich pekne zabalil do kože ako kocku masla. Koža bola tenká bledohnedá a pružná. Previazal to dôkladne motúzom a zabalil do hrubej tvrdej kože (asi kravskej). Pre dotyčného to museli byť dôležité dokumenty, keď si dal takú námahu s ich zabalením a keď ich schoval na také neprístupné a tmavé miesto.
Keď som ten balík rozbalil, tak tie dopisy,teda obálky boli všetky celé nepoškodené, to len keď sa tí divočáci čo so mnou robili na to vrhli, tak len vtedy sa to zničilo. Ja som schmatol tú strednú kôpku, tá bola najzachovalejšia. V tých kôpkach naľavo - napravo neviem čo bolo,ani z akého boli obdobia. Z jednej vedľajšej kôpky sa mi podarilo zachrániť iba jediný dopis a ten bol datovaný rokom 1897. Ten som doniesol domov v značne zúboženom stave a opatrne dal dopis dokopy a polepil ho duvilaxom. Potom som ho dal prečítať jednému kamarátovi čo vie po maďarsky a ten z toho vyčítal,  že nejaký pán XY počul, že zo Seredi sa dá cestovať aj na plti až do Budapešti a on že býva kúsok za Komárnom a či by sa mohol zviezť aj s vozom a koňom a koľko by to stálo. Zdá sa mi že pochádzal z Esztergomu. Tie dopisy čo boli po krajoch sa doslova rozpadávali. Tie čo boli v strede balíka boli celkom zachovalé. 

Darmo som chlapom hovoril aby to neničili. Zhruba polovicu, teda okolo 50 kusov sa mi podarilo pred nimi uchrániť. Ale môj názor je ten, že väčšina listín nepatrila do tých obálok. V niektorej obálke boli aj tri listiny. Na obálke bola napríklad známka s poštovou pečiatkou z roku 1888, ale listiny vo vnútri boli z roku 1891. Vtedy nemali euroobaly a ten kto tie listiny chcel uchovať ich jednoducho napchal do obálok ktoré našiel.
V balíku boli aj 4 dopisy z roku 1889 zo svetovej výstavy v Paríži. Vo francúžštine v čistučkých obálkach aj so známkami. Neviem čo v nich bolo napísané, nemal mi to kto preložiť, ale podľa odhadu v jednom dopise oznamovali adresátovi, že mu na výstave bola udelená nejaká cena, respektíve asi nejakému jeho výrobku. Dopisy z maďarska mi jeden známy tak zbežne prehliadol a povedal že to sú dodacie zmluvy jačmeňa, žita a podobných komodít do seredských mlynov na zomletie a následne poslané plťami po Váhu naspäť. Ale boli tam aj faktúry,dlžobné úpisy a podobné dokumenty. Všetko v oznámkovaných obálkach. Boli tam množstvá v kilogramoch,ale aj iných mierkach. Niektoré dlžobné úpisy boli aj v slovenčine. Nejaký pán požičal druhému 12 fakieľ ? a do 30 dní chcel vrátiť 16 fakieľ ? alebo 80 zlatých (forintov, guldenov). Bol tam aj podpísaný svedok. Ale to je zhruba všetko čo si asi pamätám z obsahu obálok.
Listiny boli veľmi krásne! Po okrajoch väčšinou ornamenty a v hornej tretine vždy nejaký obrázok továrne s dymiacimi komínmi a koňmi ťahajúcimi vozy s tovarom. A to písmo, jednoducho paráda!
Len som sa divil, ako sparťansky sa vtedy písali adresy. Žiadne čísla ani okres alebo kraj. Jednoducho: Filip Müller, Szered. Na dopisoch z Paríža to bol už Philipp Müller. Až do roku 2007 som mal dopisy schované v plastovej krabičke s viečkom. Vtedy som tie dopisy vybral z obálok, rozložil a po jednom povkladal do euroobalov, vrátil naspäť do skrine a prakticky som sa o ne nezaujímal. Náhodou ma pri tejto činnosti videl syn mojej vtedajšej priateľky. Kto mohol tušiť, že mi dopisy ukradne práve on ?! To som zistil až v roku 2010. Keď som ho konfrontoval s faktami, tvrdil, že to len požičal nejakému známemu na ohodnotenie a ten mu ich nevrátil. Nemám ani potuchy kde to skončilo, pravdepodobne asi vyhodené v koši alebo ich kúpil v dobrej viere netušiac ich pôvod nejaký zberateľ zo Serede. 

Počítač som vtedy nemal a tak ma nenapadlo ich ani oskenovať a zdigitalizovať, ale aj po takej dlhej dobe by som svoje dopisy aj dnes ešte spoznal. 
Asi päť dopisov si vtedy ešte zobral kolega, to som zistil až vtedy, keď ich vytiahol na fajront pri popijaní v susednom Slovane. Kde im je koniec netuším. Možno ich ešte stále má...

Príbeh je to smutný, ale to som netušil, že budem svedkom podobnej udalosti s nešťastným koncom.

Jeden z prítomných, keď som našiel ten balíček sa volal Maroš Š. Známa firma. Notorický alkoholik, ktorý aj tak skončil. Pred piatimi rokmi zomrel na cirhózu pečene vo veku 45.rokov.
No a tento Maroš robil asi 3 roky po tomto objave na jednej fuške v Pribinovej ulici. Keď sa ide od bývalého hotela Hutník smerom na železničnú stanicu, prejde sa okolo Veľkého bazáru a asi po 150-tich metroch je odbočka doľava. Druhý dom má takú škaredú čiernu strechu, vyzerá to ako truhla. No a vedľa stál taký starodávny maličký domček s okienkami asi ako dve dlane, teda poriadne starý a postavený z hlinených tehál. 

No a ten Maroš mal za úlohu s ďalším človekom pomaličky tento domček tehlu po tehle rozoberať. Na ulici mali veľký kovový kontajner - vaňu a tam tie tehly a všetok odpad vyvážali. 
Bol som ho tam iba pozrieť v jeden letný deň (ja som s ním vtedy nerobil). 
Pochválil sa mi, že pred tromi dňami našli v stene dutý priestor veľký asi ako tri dierkované tehly na sebe. Vo vnútri bola nejaká listina v latinčine a fľaša vína, taká baňatá s dlhým tenkým hrdlom zo zelého skla, jej uzáver bol zaliaty voskom. Fľaša nemala žiadnu etiketu, nie zo spodu, no na spodnom okraji boli z fľaše vystúple písmená a bolo tam vraj nejaké nemecké meno?
Obidvaja ochlastovia zoškrabali zo štupľa vosk a chceli to vypiť. Bolo to červené víno, ale úplne rôsolovité ako huspenina. Tak z jedného stromu odlomili paličku a s tou to víno vyškrabovali. Potom tam naliali trošku vody, roztrepali a vypili. Vraj bolo dobré!
Som mu povedaly že akí sú obidvaja sprostí. Za tú fľašu mohli dostať toľko peňazí,že mohli byť opití celý mesiac. Fľašu aj listinu hodili do kontajnera ! Ten už medzitým odviezli, takže ja som to vôbec ani nevidel.

D.

Každý, kto nájde podobné staré dokumenty, predmety alebo iné veci, ktoré súvisia s mestom Sereď a okolím ich môže bezplatne darovať mestkému múzeu, kde však hrozí, že skončia po čase v depozite niekde v krabici v kúte miestnosti, kde ich ľudia neuvidia alebo môžem odkúpiť a budú vystavené 24 hodín online na tejto stránke, kde k nim bude mať prístup každý.
Stačí sa ozvať a napísať email
theSeredcity@azet.sk 

streda 8. októbra 2014

8.10.1919 - Cukrovar v Seredi

V poriečí Váhu

Dlhou, tienistou, orechovou alejou, obťažkanou bohatými, veľkými plodmi, vyrážame z Diosegu ( Sládkovičova ) na sever pozrieť ďalší cukrovar v bratislavskej župe a to v Seredu ( Seredi ). Míňame niekoľko dedín a opäť odbočuje cesta do rozľahlých lánov polí, na ktorých dozrievajú dlhé záhony kukurice a cukrovky. Cesta je tu plná prachu, ktorý sa vo vysokých kúdoloch usadzuje na náš automobil. Aj na poliach, ktoré zbadáme pred sebou, sú známky dlhotrvajúceho sucha veľmi zreteľné. Pôdy sú vyprahnuté a zbytky tohtoročnej úrody žltnú. Predovšetkým cukrovka naliehavo volá po skorej výdatnej vlahe, aby mohla byť jednoduchšie vyoraná zo zatvrdnutej pôdy. Čudujeme sa, aké pomerne malé percento pôdy bolo v týchto úrodných končinách určené k osevu cukrovky, zatiaľ čo na mnohých miestach vidíme aj polia ležiace ľadom. Z polí, ktoré boli venované osevu obilnín a to najmä pšenici, jačmeňu a žitu je už tohtoročná úroda zozbieraná, na poliach zostali už len obrovské stohy vymlátenej slamy a to nielen tohtoročnej, ale aj minuloročnej, ktorá tu zostala nezúžitkovaná. Takmer vo všetkých končinách Slovenska na juh od Bratislavy sa nachádzajú na mnohých miestach podobné obrovské stohy slamy z predchádzajúcich úrod a tu márne spomíname na nedostatok tohto steliva u nás v Čechách a na naše vybrakované hospodárstvo... 
Aký je to nepopierateľný rozdiel a aké malé sa nám zdajú pri pohľade na to všetko bohatstvo tie naše české pomery. A čie sú tie polia a čie je to všetko bohatstvo, ktoré vidíme všade okolo nás? Hádate, že pôda patrí snáď niektorému z našich uvedomelých bratov Slovákov? Ale kdeže! Tieto veľké lány polí rovnako aj tu okolo Seredu sú prevažne majetkom cudzej šľachty maďarskej, ktorá so Slovákom nikdy necítila a ktorá pre neho mala vždy len slová poníženia a veľmi často neslobodu a bič. A tak je to nielen tu, ale aj inde, dalo by sa možno povedať na celom Slovensku. Tie najväčšie komplexy najlepšej a najúrodnejšej slovenskej pôdy sú majetkom bohatých jednotlivcov z kruhov buď šlachtických alebo cirkevných a iba nepatrný zlomok patrí drobnejším roľníckym vrstvám. Aj tu bude čakať náš pozemkový úrad obrovský kus práce a skoro sa bojíme, že v týchto miestach sa ani nepodarí vykonať reformu pôdy podľa plánov a zásad navrhovaných našimi zákonodarcami... 
Pretíname trať spájajúcu Galantu so Žilinou a sme v priebehu niekoľkých sekúnd v seredskom cukrovare, ktorý patrí akciovej spoločnosti, ktorá má 3 milióny korún akciového kapitálu. Všetkých akcií, ktoré majú nominálnu hodnotu 500 korún je 6000 a väčšina z nich je v rukách veľkostatkára Solda. Zbytok je majetkom Uhorskej dopravnej banky ako aj Uhorskej eskontnej a zmenárenskej banky v Budapešti. Za jej účasti bola 23. júna 1907 vytvorená akciová spoločnosť Roľníckeho akciového cukrovaru v Seredi. 


Cukrovar seredský je jedným z najmladších závodov na Slovensku, v roku 1908 urobil svoju prvú kampaň. Je zariadený na výrobu surového cukru a od roku 1912 vyrába aj kryštál. V čase kampane zamestnáva približne 500 robotníkov. Má 11 parných strojov o výkone 956 HP. V kampani 1911/1912 spracoval celkom 1 025 000 q repy a vyrobil 154 000 q cukru. Minuloročná kampaň bola jednou z najobtiažnejších, pretože mohla byť ukončená až 16. apríla tohto roku, pričom takmer 400 vagónov repy prišlo nazmar. V minuloročnej kampani bolo celkom spracovaných 582 000 q repy, z čoho iba malá časť mohla byť použitá k výrobe cukru. Z prevažnej časti musel byť vyrobený sirob, ktorého veľké množstvo sa dnes ešte stále nachádza v cukrovare.
Riaditeľ závodu pán Jindřich Kořán nás ochotne zasväcuje do všetkých podrobností, s ktorými musel seredský cukrovar bojovať v poslednej kampani a zdôrazňuje, že to bola hlavne otázka uhoľná, ktorá zavinila zdĺhavý prieťah kampane. Keď prišlo k obsadzovaniu Slovenska našim vojskom, bol seredský cukrovar vystavený po niekoľko dní streľbe zo strany nepriateľskej, ktorej stopy su dodnes zrejmé na mnohých porozbíjaných oknách cukrovaru. Až ked 9. decembra minulého roku obsadilo naše vojsko Sereď, oddýchlo si miestne obyvateľstvo a aj práca v cukrovare mohla nerušene pokračovať. No v tej dobe už dohádzali uhoľné zásoby a tak isto dovozy repy boli nedostatočné. Bolo preto nutné kampaň prerušiť a keď ju bolo možné znova začať tak uderili silné mrazy, ktoré zničili značnú časť repy v závodných splavoch. 
Keď bolo neskôr do cukrovaru potrebné uhlie dodané, bolo už príliš neskoro, aby mohli byť zachránené nespracované zásoby zvyšnej repy, pretože repa keď rozmrzla, nehodila sa vôbec na výrobu cukru a ako už bolo povedané, podľahla jej prevažná časť skaze. 
Pre ďalšiu kampaň potrebuje seredský cukrovar najmenej 600 vagónov uhlia. Na účet tejto spotreby mu však bola do dnešného dňa dodaná iba malá nepatrná časť a obavy, že by sa opakoval osud minuloročnej kampane sú veľmi opodstatnené.
Celkové množstvo repy, ktorú bude mať cukrovar v Seredi tento rok k dispozícii sa odhaduje približne na 400 000 q. Jeho zmluvný dodávatelia by už radi zahájili dopravu repy do cukrovaru, len ten sa pri malých uhoľných zásobách nemôže odhodlať k začatiu kampane.
Je povinnosťou rozhodujúcich činiteľov, aby včas venovali plnú pozornosť otázke zásobenia slovenských cukrovarov a nedopustili, aby tu aj tento rok podľahla skaze prevažná časť úrody repy.
Cukrovar seredský nemá vlastných pozemkov. Všetka repa, ktorú vo svojom závode spracuje je kontrahovaná. Iba tento rok získal od bývalého grófa Erdődy-ho rozsiahly komplex pozemkov v povodí Váhu vo výmere asi 9000 uhorských jutier v nájom na dlhú radu rokov, z ktorých prvú časť prevezme do vlastnej réžie v septembri 1920 a zbytok v mesiaci apríl v roku 1921. Pozemky tieto patria k najlepším poliam v údolí Váhu a hneď ako to pomery dovolia, bude na väčšine z nich zasiata cukrovka.
Prechádzam priestranným nádvorím cukrovaru, kde je umiestnených šesť veľkých splavov, ktorý každý má kapacitu 15 000 q cukrovky, obdivujem tu obrovskú hromadu kalov, ktorých tu leží na tisíce vagónov, na rok od roku narastajúcej hromade, o ktorú nikto nejaví žiadny záujem, aj keď je známe, že práve ony sú dobrým poľným hnojivom. Vystupujem na vysokú vežu vápenky, ktorá robila našim statočným vojakom v dobe maďarského obliehania dobrú službu a pozerám ďaleko do krajiny. Kam len oko dovidí, su vidieť bohaté, úrodné polia. Dediny skoro takmer ani nevidieť, lesov skoro taktiež nie.
Vraciam sa  naspäť a znovu a znovu uvažujem, čo za bohatstvo je skryté v tejto čiernej, úrodnej prsti slovenskej pôdy, ktorá teraz bude navždy patriť nám.






pondelok 15. septembra 2014

16.10.1899 - Najstaršia pohľadnica mesta Sereď


Digitalizácia a následné online prezentovanie archívnych dokumentov a zbierok rôznych múzeí a inštitúcií je v plnom prúde nielen na Slovensku, ale aj inde vo svete. Z pohodlia svojho domova máme možnosť nahliadnuť napríklad aj do zbierok maďarskej Országos Széchényi Könyvtár , kde sa objavil veľmi zaujímavý obrázok pravdepodobne najstaršej pohľadnice mesta Sereď. 
Táto pohľadnica zložená z dvoch fotografií bola odoslaná zo Serede asi 15. októbra 1899 a do Budapešti prišla 16. októbra 1899 . 
Prvá fotografia zachytáva pohľad na starý drevenný most cez Váh, v ľavej časti vidieť budovu bývalého esterháziovského panského hostinca. Budova hostinca stojí dodnes pri ceste do Kempingu v lokalite Starý most, hneď vedľa dnes už bývalých kasární . Fotograf stál v miestach , kde je dnes bistro Raketa.
Druhá fotografia nám ponúka pohľad na poschodovú budovu prvej sporiteňe v Seredi, ktorá vznikla už v roku 1868. Jej zakladateľom bol Štefan Nagy. Na mieste kde stála budova sporiteľne dnes stojí obchodný dom Jednota.



Pohľadnica je zaujímavá aj tým, že pre fotografa na brehu Váhu pózuje aj prvý fotografovaný seredský bicyklista.


A ako poslednú zaujímavosť spomeniem, že takmer s istotou poslúžili fotografie na tejto pohľadnici ako inšpirácia pri tvorbe litografií, ktoré boli vydané neskôr - napr. v roku 1901. To by ale znamenalo, že niekde možno existujú aj ostatné fotografie, ktoré poslúžili ako vzor pri tvorbe seredských litografických pohľadníc.



Na záver dodám, že táto pohľadnica sa nenachádza v mojej zbierke, ale bola natoľko zaujímavá, že na tento blog rozhodne patrí. 

*edit 29.11.2014: 
Nastala zmena. 
Nový dátum je 07.09.1899. Pohľadnica má ten istý motív, len na popis objektov je použitý iný typ písma. Pohľadnica bola odoslaná z dediny Kisbáb ( dnes Báb ). Zberateľ DS.

sobota 30. augusta 2014

Povery ľudu z okolia Serede.

Podáva Anton Semte , 1901


1. Keď kto vyjde z domu a je už na sto krokov, nesmie sa viacej vrátiť, lebo by bol nešťastlivý.
2. Keď cestujúceho zajac predbehne, znamená nešťastie.
3. Keď mládenec stupí druhému mládencovi, alebo dievča dievčaťu na päty, hovorí sa, že mu vraj frajerku alebo frajera odobral, poťažne odobrala.
4. Keď hrmí, netreba dať dolu klobúk pri prežehnávaní sa, lebo ináčej vbehne do klobúka diabol a potom uderí do toho človeka.
5. Smrť dáva troma dňami vopred na známosť zomreť majúcemu, že isto zomre, a síce odetá v bielej plachte a zastane si v pouličných dveroch.
6. Na utiereň možno počut za 5 minút shovárať sa lichvu.
7. Kto nosí pri sebe orechy od Štedrého večera, ten vraj nemôže ničoho ztratiť.
8. Hadovicu - bylinu rastúcu v lesoch - možno pred Božím telom vidieť celú, po Božom tele už každej chýba vrch kvetu, lebo si to bosorky poodtŕhajú, potrebujúc kvet na čary.
9. Koľko kto orechov na utiereň hodí k oltáru, toľko zabije tam bosoriek.
10. Kto sa chce na dakom pomstiť, nech dá na sv. omšu, ale len do rehole; patričný iste za rok zomre.
 
 
* V Seredi pôsobil človek menom Anton Szente, ktorý sa stal v roku 1887 prvým riaditeľom meštianskej školy. Je možné, že ide o jednu a tú istú osobu.
   

  

streda 28. mája 2014

Historická ortofotomapa Slovenska cca rok 1950

http://mapy.tuzvo.sk/HOFM/ 
Letecká foto mapa mesta Sereď. 
Vyhľadáme si mesto Sereď a prenesieme sa v čase do roku cca 1950 . 
Program nepodporuje vyhľadávanie podľa názvu, ale myslím, že to nebude mať žiadny vplyv na vašu zvedavosť.
A výsledok bude približne takýto:


* historická mapa doplnená o názvy miest a obcí , mapu z roku 2010 a zaujímavé funkcie - historická mapa a mapa z roku 2010 vedľa seba alebo ich vzájomné prekrytie, pre ešte presnejšie porovnávanie zmien v čase.

piatok 18. apríla 2014

štvrtok 3. apríla 2014

utorok 5. novembra 2013

Výber článkov z dobových novín

5.11.1983 - Nový obchodný dom Jednota
 Nový obchodný dom Jednota, ktorého náklady dosiahli šestnásť miliónov korún vybudovali v Seredi. Obyvatelia tohto šestnásťtisícového hutníckeho mesta v ňom už v pondelok budú môcť nakupovať potraviny, textil, obuv ale i rôzny priemyselný tovar a to na predajnej ploche takmer 1700 štvorcových metrov.

nedeľa 29. septembra 2013

Výber článkov z dobových novín

30.9.1933 - Lupičská banda v Seredi a okolí
 29.7.1933 - Lupičská banda v Seredi a okolí . Vlámanie do budovy pošty v Seredi ...
4.7.1933 - Lupičská banda v Seredi a okolí . Nájdený poklad ...