1913 - Seredský kaštieľ

Pohľad na severnú časť západného krídla kaštieľa v Seredi na dobovej pohľadnici z roku 1913. V ľavej časti vidieť klasicistický rizalit kaštieľa so štyrmi stĺpmi, ktorý vznikol v prvej polovici 19. storočia. Na jeho prízemí sa nachádza veľká sála, ktorá kedysi slúžila Esterháziovcom ako súkromné šľachtické divadlo.

Dejiny seredského kaštieľa sú priamo späté s dejinami šintavského hradu. Zmena koryta rieky Váh asi v 14. storočí spôsobila, že sa pôvodne šintavský hrad dostal z ľavého brehu na pravý a preto ho možno teraz nájsť v Seredi a nie v susednej obci Šintava. 
Takže klasicistický kaštieľ uprostred parku je posledným zachovalým zvyškom hradu Šintava. Vo svojej dobe patril medzi strategicky významné objekty. Vďačí za to svojej veľmi výhodnej polohe v blízkosti brodu cez rieku Váh. Postavili ho na križovatke dôležitých obchodných ciest - týmto miestom viedla napríklad významná Česká cesta, ktorá už od praveku spájala juhovýchodnú a severnú Európu. 
A že ide ide o hrad skutočne starobylý, svedčí aj fakt, že sa spomína v Anonymovej kronike (napísanej okolo roku 1200) ako dobytý staromaďarskými kmeňmi okolo roku 890. Prvá priama písomná zmienka o hrade sa viaže na rok 1177, keď vznikol šintavský hradný komitát. V tom čase už môžme hovoriť o kamennej stavbe. Pri hrade bola zriadená aj mýtnica - v roku 1251 sa uvádza výber mýta za prechod. Niekedy pred rokom 1261 prestala byť Šintava sídlom hradného komitátu. Od roku 1326 až do roku 1410 bol hrad kráľovským majetkom spravovaným kráľovskými kastelánmi. 
Na hrade Šintava sa vystriedalo viacero kastelánov. Jedným z nich bol aj slávny rytier Felicián Zach, ktorý sa pokúsil na hrade Vyšehrad 17. apríla 1330 z neznámych dôvodov vyvraždiť kráľovskú rodinu. Počas obeda napadol mečom kráľa Karola I. Róberta z Anjou , kráľovnú aj ich dvoch synov. Kráľa ľahko zranil na chrbte a jeho manželke Alžbete odťal štyri prsty na ruke. Prítomní kráľovskí rytieri Feliciána na mieste zabili a rozsekali na kusy a členov jeho rodiny popravili. 
Vo vlastníctve pôvodného kráľovského hradu sa vystriedalo viacero majiteľov. Keď nastúpil na uhorský trón Žigmund Luxemburský, Šintavský hrad sa stal jeho obľúbeným sídlom. Tu zriadil aj svoj hlavný stan. Šintavský hrad bol hlavnou základňou a zhromaždiskom kráľovských vojsk proti husitom, operujúcim na Slovensku. Boje z hradu riadil priamo kráľ Žigmund. V roku 1430 sa tu odohrala bitka, v ktorej padlo 6 000 uhorských vojakov a 2000 husitov. 
Od roku 1523 bol  majiteľom hradu Alexej Thurzo. Porážkou kresťanských vojsk vedených Ľudovítom II. pri Moháči v roku 1526 sa Turkom otvorila cesta do Uhorska. V septembri 1530 sa dostali až k Šintavskému hradu, ktorý však nedobyli, ale na jeho okolí vyrabovali a vypálili mnohé dediny. Po Alexejovi Thurzovi (1543) hrad vlastnil jeho zať Andrej Báthory, ktorý hrad premenil na pohodlné panské sídlo. Koncom 50-tich rokov 16. storočia sa dostal Šintavský hrad do rúk grófa Júliusa Salmu, ktorý ho prestaval na vojenskú pevnosť, tzv. vojenské prezídium. 
V tomto období Peter Bornemisz pod ochranou Júliusa Salmu zriadil na Šintavskom hrade (1573)  kníhtlačiareň, prvú na Slovensku. 
Od roku 1598 vlastnil hrad Stanislav Thurzo, ktorý ho zase prebudoval na modernú protitureckú pevnosť. Na jar 1604 vypuklo stavovské povstanie vedené Štefanom Bočkayom a hrad obsadili v roku 1605 Bočkajovi povstalci. Aj keď bol hrad veľmi dobre opevnený tak sa radšej Stanislav Thurzo vzdal a otvoril brány aby predišiel krviprelievaniu. V roku 1618 prepuklo ďalšie stavovské povstanie uhorskej šľachty vedené Gabrielom Bethlenom a pomerne ľahko sa mu v roku 1619 podarilo zmocniť Šintavy. Povstalci vydržali na hrade do roku 1621, keď ich začali obliehať cisárske vojská. Tie neustálymi útokmi a ostreľovaním prinútili posádku hradu vzdať sa. Po opustení Šintavského hradu Bethlénovými vojskami sa Thurzovci vrátili naspäť na hrad. Stanislav Thurzo zomrel 25.4.1625. V roku 1635 zomrel jeho syn Adam a v roku 1636 aj ďalší syn Michal bez zanechania potomkov. Nimi vymrel Thurzovský rod, ktorý vlastnil Šintavský hrad a jeho majetky nepretržite od roku 1523. 
S menom Šintavského hradu je spojené meno Anny Roziny Listiusovej - vdovy po palatínovi Stanislavovi Thurzovi. Bola to Báthoryčka v "malom", do dejín sa zapísala tým, že zavraždila niekoľko svojich poddaných a na hrade zriadila "hlavný stan čarodejníc".
Od roku 1642 sa stali majiteľmi panstva Esterházyovci, pričom ho de facto vlastnili od 20. apríla 1639. Z roku 1640 je zaujímavá informácia, že na príkaz pána hradu boli na hradnej veži nainštalované hodiny, čo v tom období bolo veľkou zvláštnosťou. 
V roku 1663 hrad neúspešne obliehali Turci. Na konci roku 1703 ho obsadili vojská Františka Rákocziho a striedavo bol hrad v držaní povstalcov a cisárskych síl až do roku 1709, keď bolo Rákocziho povstanie definitívne potlačené. V roku 1742 je hrad spomínaný v knihe Mateja Bella Notica Hungariae novae historico-geographica (Historicko-geografické vedomosti o novom Uhorsku), podľa ktorej bolo jeho opevnenie v ruinách, ale vnútro hradu bolo pohodlné a elegantne prestavané pre pobyt miestodržiteľa. 
Od roku 1748 ho vlastnil František Esterházy, ktorý hrad prestaval na barokový kaštieľ, pri ktorom založil rozsiahlu barokovú záhradu. Štvorbastiónová pevnosť sa tak v priebehu troch storočí postupne zmenila na barokový a neskôr klasicistický kaštieľ (1841) oblopený anglickým parkom. Po smrti Františka Esterházyho ml. (1815) došlo v roku 1817 k rozdeleniu šintavského panstva, z ktorého sa vytvorili tri samostatné celky. Seredské panstvo získal Karol Esterházy, ktorý svoje panstvo postupne zadĺžil. Majetok získali veritelia a  nakoniec sa majiteľkou veľkostatku a kaštieľa v Seredi stala francúzska kňažná Angelica d'Hennin de Alssase.  
Sereď so svojím prechodom cez Váh bola hraničnou obcou bratislavskej a nitrianskej župy a pre časté zmeny vážskeho koryta, patrila čiastočne do jednej i druhej župy. Až v roku 1886 bola vyriešená kuriózna situácia pôvodnej príslušnosti areálu kaštieľa, ktorý bol už niekoľko storočí na pravom brehu Váhu a teda v Bratislavskej župe, ale ako bývalý Šintavský hrad stále patril do Nitrianskej župy. 
V roku 1912 kaštieľ odkúpil barón Heinrich Ohrenstein. Členovia rodiny Ohrenstein sa hlásili k židovskej národnosti a preto sa ich dotkli aj protižidovské opatrenia v období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945. V roku 1941 prevzal ich majetok do svojej správy Štátny pozemkový úrad v Bratislave, ktorý ho v októbri roku 1942 odpredal Štúdijnej základine za 4 milióny korún. Budova bola vo veľmi zlom stave, lebo v posledných rokoch nebola trvale obývaná a udržiavaná. V septembri 1944 sa do kaštieľa nasťahovali nemeckí vojaci, ktorí spustili lavínu pustošenia kaštieľa. Tú dokončila ruská armáda. V kaštieli si zriadili poľnú nemocnicu. Drevenými časťami zariadenia, parketami a vzácnymi knihami kúrili. V parku vyrúbali vzácne stromy a použili ich aj na stavbu mostu cez Váh, kedže pôvodný most 1. apríla 1945 vyhodila do vzduchu ustupujúca nemecká armáda. Ruské vojsko opustilo kaštieľ 18. septembra 1945. Skazu dovŕšili miestni obyvatelia. Za 8 dní vyrúbali 5 ha agátového lesa a pokradli z kaštieľa čo sa dalo. 
Jediné čo sa mestu podarilo zachrániť, bola štvorica veľkých olejomalieb s motívmi Petrohradu. Zostali len tak vysieť na stene v knižnici, lebo boli príliš veľké na to, aby sa dali nepozorovane odniesť z kaštieľa. Vzácne veduty Sankt Peterburgu si priniesol v roku 1761 gróf Mikuláš Esterházi z diplomatickej misie v Rusku. Nesú podpis slávneho benátskeho vedutistu Francesca Guardiho. Zreštaurované obrazy dnes zdobia Obradnú sálu Mestkého úradu v Seredi. 
Už 2. októbra 1945 bol urobený prvý odhad poškodenia budovy kaštieľa, ktorý vykonal staviteľ Peter Paulička z Bratislavy. Konštatoval, že budova kaštieľa je značne poškodená jednak výbuchom pri vyhodení mosta cez rieku Váh a jednak pobytom vojakov troch armád v kaštieli. V októbri 1948 pripadol celý majetok štátu. 
1. februára 1949 bol zriadený okres Sereď a kaštieľ bol  pridelený novozriadenému okresnému národnému výboru (ONV). Kaštieľ sa postupne necitlivo zrekonštruoval a sídlo si v ňom okrem ONV našiel aj Okresný súd, pracovný úrad a Okresná vojenská správa. Pivničné priestory boli svedkami väznenia tých roľníkov, ktorí odmietali dobrovoľne podpísať vstup do jednotných roľníckych družstiev (JRD). Časť priestorov využívala aj mládež ako divadelnú sálu a čast parku začalo využívať záhradníctvo komunálnych služieb na pestovanie kvetov, pričom si tu zriadilo aj sklenníky. V druhej polovici 50-tych rokov bol v časti parku postavený amfiteáter. Po zrušení okresu Sereď (1960) časť priestorov obsadila v roku 1962 Stredná odborná škola Niklovej huty a od roku 1968 Dom detí a mládeže. Miesto si tu našla v roku 1963 aj hudobná škola, neskôr ľudová škola umenia a sídlila tu aj mestká knižnica. Niekoľko tried tu mala aj Základná škola na Kostolnej ulici. Divadelná sála sa v roku 1969 premenila na zámockú vináreň. V parku vedľa záhradníctva bolo zriadené detské dopravné ihrisko. V tomto období bola budova kaštieľa i park dobre využité a relatívne dobre udržiavané. V 80-tych rokoch sa mala uskutočniť generálna obnova kaštieľa a historického parku. V roku 1986 sa začalo s rekonštrukciou kaštieľa. Kaštieľ žil až do roku 1992. Vtedy tam bola ešte hudobná a výtvarná škola a v bývalej divadelnej sále bola reštaurácia s vinárňou a pivárňou. V roku 1993 prešiel kaštieľ do majetku mesta, ktoré o neho úplne stratilo záujem. Archeologický výskum, ktorý začal v roku 1983, sa nedokončil a archeologické plochy boli v roku 1995 zahrnuté zeminou. Mesto sa snažilo predať kaštieľ za jednu korunu ale nikto ho nechcel. Dnes sa dá povedať, že je kaštieľ v katastrofálnom stave, dokonca ešte v horšom stave ako bol krátko po druhej svetovej vojne. 

Znak, ktorý má Sereď vo svojom erbe, Šintavský hrad, dnešný seredský kaštieľ pomaly mizne. 
Na jeho obnovu ako aj obnovu zámockého parku do plnej krásy
by bolo potrebných asi 33 miliónov eur ...